Ajax k nám prišiel na jar 1998 ako šteniatko, keď som mala len deväť rokov. Síce som dovtedy o psoch nevedela vôbec nič, po pár dňoch strávených s ním som si uvedomila, že už bez psa bývať nechcem. A tak sa vďaka nemu začala aj moja kynologická cesta.
Ajax bol pravdepodobne kríženec plemena basenji, podľa jeho výzoru, povahy a hlavne jódlovania, ktoré je typické pre toto plemeno namiesto štekania.
Tento náš netopier (ako sme ho občas prezývali podľa jeho uší) bol síce malý, ale o to viac hluku vedel narobiť. Cudzích psov ani ľudí nemal rád a dával to patrične najavo svojím hlasom, ktorý silou pripomínal skôr bernardína. Vo všeobecnosti to bol veľký provokatér – veľmi dobre vedel, kedy bol cudzí pes uviazaný a mohol si ho dovoliť podpichovať a kedy radšej neriskoval a ostal v úzadí. A hlavne dokázal veľmi rýchlo utekať, takže ak sa aj dostal do problémov, tak nikde v okolí sa nenašiel pes, ktorý by ho dobehol.
Keď mal necelých 13 rokov, tak sa mu rapídne začal zhoršovať zdravotný stav, nevidel, nepočul a keď už začal odmietať aj stravu, tak sme vedeli, že je čas rozlúčiť sa. Ajax bol veľmi zvláštny psík, ktorý si žil svoj vlastný život a veľmi nepotreboval ľudí ku šťastiu. Aj napriek tomu boli roky strávené s ním unikátnou skúsenosťou a navždy ostane v mojom srdci ako môj prvý psík.
